Naučená bezmocnosť nastáva, keď ľudia alebo zvieratá cítia bezmocnosť vyhnúť sa negatívnym situáciám Martin Seligman prvýkrát pozoroval naučenú bezmocnosť, keď robil pokusy na psoch. Všimol si, že psy sa nepokúšali uniknúť otrasom, ak boli prispôsobené tak, aby verili, že nemôžu uniknúť.
Aká je Seligmanova teória naučenej bezmocnosti?
Naučená bezmocnosť, neschopnosť uniknúť šoku vyvolanému nekontrolovateľnými averzívnymi udalosťami, bola objavená pred polstoročím. Seligman a Maier (1967) teoretizovali, že zvieratá sa naučili, že výsledky sú nezávislé od ich odpovedí – že na ničom, čo urobili, nezáleží – a že toto učenie podkopáva snahu o útek
Čo opisuje naučenú bezmocnosť?
Naučená bezmocnosť, v psychológii duševný stav, v ktorom organizmus nútený znášať averzívne podnety alebo podnety, ktoré sú bolestivé alebo inak nepríjemné, sa stáva neschopným alebo neochotným vyhnúť sa následným stretnutiam s týmito podnetmi, aj keď sú „únikní“, pravdepodobne preto, že sa naučili, že nemôžu …
Čo je naučená bezmocnosť, vysvetľuje Seligmanove prvky naučenej bezmocnosti?
Naučená bezmocnosť je vzorec správania zahŕňajúci maladaptívnu reakciu charakterizovanú vyhýbaním sa výzvam, negatívnym vplyvom a kolapsom stratégií riešenia problémov, keď sa objavia prekážky. Na to, aby bola prítomná naučená bezmocnosť, sú potrebné tri zložky: kontingencia, poznanie a správanie
Aký je príklad naučenej bezmocnosti?
Naučená bezmocnosť nastáva, keď jednotlivec neustále čelí negatívnej, nekontrolovateľnej situácii a prestane sa snažiť zmeniť svoje okolnosti, aj keď má na to schopnosť. Napríklad fajčiar sa môže opakovane pokúsiť prestať fajčiť a zlyhať.
